Soňa Ferienčíková
Profil
Soňa Ferienčíková (1987, Bratislava) je slovenská tanečnica, performerka, choreografka, pedagogička a zakladateľka občianskeho združenia BOD.Y. Profesionálne vzdelanie získala na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave, na pražskej Akadémii múzických umení, absolvovala ročnú stáž na Kráľovskom konzervatóriu v Antverpách Artesis University College a prestížnej SEAD – Salzburg Experimental Academy of Dance.
Okrem súčasného tanca sa venuje aj experimentálnemu a dokumentárnemu divadlu a tanečnému filmu. Počas štúdií a doterajšej profesionálnej kariéry spolupracovala s viacerými slovenskými a zahraničnými choreografmi, režisérmi a skupinami (Juan Manuel Ramos Ávila, Ivana Dukić, Marc Vanrunx, Filip Van Huffel, UNITED-C Company, T.R.A.S.H. Dance Collective, VerTeDance, Spitfire Company, Renan Martins de Oliveira, Lucia Kašiarová, Davide Sportelli, Jaro Viňarský, Peter Šavel, Petra Fornayová, Marold Langer-Philippsen, David Zambrano, Roberto Olivan, Matej Keižar, Lisbeth Gruwez, Ivo Dimchev, Ruth Zaporah, Thomas Steyaert, Paul Estabrook, Jozef Fruček, Linda Kapetanea, Martin Kilvády, Anton Lachký, Eulalia Ayguade Farro a i.).
Ako tanečná interpretka spolupracovala s holandskou skupinou T.R.A.S.H. Dance Company, s choreografkou Pauline Roelants, s holandskou divadelnou režisérkou Gwendalyne van Erp v projekte Urge (2010) a s talianskym choreografom Davidom Sportellim na projektoch De-Sync (2010) a See (2011). V Mníchove spolupracovala s nemeckým režisérom Maroldom Langerom-Philippsenom na produkciách Tsvaika (2011), Radioprichnik (2011) a Lolitanow (2012). Na Slovensku spolupracovala so Šárkou Ondrišovou na inscenáciách Voda na vode (2011), s režisérom Jánom Šimkom na dokumentárnej inscenácii Steel my heart (2012), s Luciou Holinovou na projekte Fuga (2012), s Jarom Viňarským na projekte Xira (2013), s Petrou Fornayovou na projektoch Objekty výskumu (2014) a Opernball (2016). V Prahe spolupracuje so súborom VerTeDance na projektoch Kolik váží vaše touha? (2013) a Korekce (2015) a so Spitfire Company na inscenáciách Krevety á la indigo (2014) a Antiwords (2014).
Vystupovala v Česku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Španielsku, Škótsku, Portugalsku, Bulharsku, Grécku, Izraeli, Mexiku a Číne.
Má na konte úspešné projekty: DEBODY (2012), Imago (2013) v koprodukcii s divadlom Studio ALTA Praha, Bakkheia (2014) – projekt zaradený na Aerowaves Twenty 15, Let Me Die In My Footsteps (2015) – koprodukčný projekt so skupinou ME-SA, zaradený na Aerowaves Twenty 16. The Fatal Match (2015), SOTTY (2016) a Potmehúd (2016) – koprodukčný projekt s divadlom Studio ALTA Praha a multimediálny projekt Everywhen (2018).
Soňa Ferienčíková vo svojej tvorbe prepája natívnu expresiu čerpajúcu z hlbín libida a precíznu kontrolu nastavenia výrazu sledujúceho líniu štruktúry obrazov. Živelnosť a vášnivosť estetiky jej pohybu je dômyselne dávkovaná, precízne vypointovaná a odvážne konfrontovaná s intelektuálnymi témami.
V choreografickej tvorbe dopĺňa často svoj sólový tanec prítomnosťou hudobníka na scéne, ktorý je súčasťou tanečnej akcie (DEBODY, SOTTY). Pri tvorbe choreografií Ferienčíková úzko spolupracuje s hudobníkmi. Hudobné aranžmány sú v jej práci prepojené s dynamikou a tenziou pohybov, akcelerujú kumuláciu energie v pohybových sekvenciách. V prípade intermediálneho projektu Everywhen Ferienčíková svoju tvorivú spoluprácu partnersky rozšírila o hudobníčku Alexandru Timpau a vizuálnu umelkyňu Máriu Júdovú. Táto previazanosť pohybovej, zvukovej, výtvarnej a svetelnej akcie vytvára mimoriadnu intenzitu intímnych obrazov v jej tvorbe. Pre pohybový materiál, ktorý vo svojich choreografiách vytvára, je typická až rituálna repetitívnosť osobitých pohybových väzieb. Samotné väzby sú precízne artikulované a presne rytmizované. Dôsledná a jednoznačne nastavená pohybová a dramaturgická štruktúra choreografie sú premostením medzi krehkosťou intímnej výpovede, vášnivosťou pohybovej poetiky a fascinujúcou surovosťou autenticity choreografického a interpretačného názoru Ferienčíkovej.
DEBODY (2012) je prvou autorskou celovečernou inscenáciou Sone Ferienčíkovej. V tanečnom sóle do svojho konceptu implementovala dvojicu hudobníkov, newyorského kontrabasistu a performera Georgea Cremaschiho a huslistu Františka Ferienčíka. Dekompozícia až deštrukcia pohybových fráz, zadržiavaný gestický impulz, repetitívne varírovanie tanečných väzieb a kontrastné tematické rozčlenenie obrazov tvoria základný štrukturálny pôdorys inscenácie. Úvodný beh tanečnice po kriedou nakreslenom kruhu v mihotavých svetelných lúčoch vyvoláva pocit zotrvačnosti a nezvratného predurčenia cesty spolu so zbesilým behom času. Naliehavosť koncentrovaná v kruhovej cyklike je narušená priestorom, ktorý pretína trávnatý pás. Naň sa tanečnica vydáva so svojimi neistotami, pochybnosťami, neschopnosťou vyartikulovať svoje pocity a svoj postoj. Je to miesto dobrovoľného bolestného hľadania, rozhodovania, tápania a ozrejmovania, a zároveň krehkým priestorom intímneho sveta zrelej osobnosti. Zmieta sa vo fragmentárnych gestách a trhaných pohyboch, ktoré choreografka perfektne metamorfuje. Hudobníci spočiatku polarizujú priestor, vytvárajú opozitum voči tanečnici, neskôr s ňou zdieľajú spoločný priestor polkruhu, dostávajú sa s ňou do manipulatívnej interakcie a v závere ju sledujú na jej ceste plnej pádov, ale najmä zdvihov a vykročení. Tanečnica zmazáva predurčenú dráhu kruhu a sama si kriedou kreslí svoju trajektóriu osudu, občas zamotanú a krkolomnú, ale vždy bytostne svojskú. Pád či podlomenie nôh sú v tejto inscenácii prvými znakmi rozhodnutia a vykročenia, napriek zdanlivej nešikovnosti a labilite sú dojemnými prejavmi sebavedomia a sebauvedomenia. Ferienčíková v choreografii odhaľuje témy vnútorného sveta a ako jediná ochrana pred pozorovateľmi jej slúži objektivizujúca, cielená prepracovanosť vizuálnej a hudobnej stránky inscenácie, perfektný a výsostne jedinečný tanečný prejav.
Tému súkromného životného priestoru a autenticity prejavu Ferienčíková rozpracovala vo svojom ďalšom projekte, inscenácii SOTTY (2016). Hľadá a skúma v nej hranicu medzi vnútorným svetom performera a vonkajšou realitou vnímanou divákom. Súčasťou inscenačného tvaru je aj naživo hraná autorská hudba slovinského hudobníka Gaspera Piana. Ferienčíková vo svojom tanci splýva so zvukmi hudby, koreluje v rámci nej, vytvára dôvernú komunikáciu a vzápätí sa vzpiera hudobnému beatu. Striedanie konfrontácie a zosúladenia s hudbou vytvárajú abstraktnosť rituálu objavenia, splývania, diferenciácie, zacyklenia a akumulácie. Choreografka sa identifikuje v priestore medzi vyabstrahovanou komplexnosťou pohybu, jednoduchosťou a totálnosťou momentu bytia. Extatické súznenie s hudbou v rituálnom vynáraní a vnáraní sa do priestoru, objavovanie a miznutie zo zorného uhla, rafinované odhaľovanie a skrývanie vzbudzujú zvedavosť a dychtivú túžbu nahliadnuť do jej tajomstva. Na druhej strane tanečnica úprimnosťou vyvoláva rešpekt k otvorenosti, s ktorou sa delí o svoj vnútorný emocionálny priestor. Proces objavovania absolvuje spoločne s divákmi. Poctí ich svojím náhľadom na život, seba, vzájomnú ľudskú interakciu.
Everywhen (2018) je intermediálna sólová performancia o neustálej rotácii dejín, polarizujúca v ostrom kontraste obraz láskyplného, jemného a dobrotivého osobného života a realitu sociálno-spoločenskej integrácie jedinca, ktorá môže byť často zlovestná, nenávistná a pomstychtivá. Sledujeme obrazy navzájom si blízkych ľudí ocitajúcich sa tvárou v tvár hroziacemu opakovaniu histórie v desivo povedomom kontexte. Ferienčíková tu pátra po možnosti zabrániť opakovaniu dejinných chýb, a to najmä v prípade, ak je nám určitá ideológia vpísaná do tela takmer ako DNA. Provokuje nás s pochybnosťou o tom, nakoľko dokážeme byť kritickí k vlastnému svetonázoru, hlavne ak je vytvorený našimi najbližšími. Vzájomná konfrontácia naliehavých otázok vytvára inscenačnú krútňavu dejín. Takýto rotačný tranz sa v interpretácii Sone Ferienčíkovej stáva koncentrovaným spôsobom myslenia, umiestňujúcim existenciálne identifikačné otázky do hĺbok bytia, do energetického centra tela.
Tvorbu konceptu a choreografie performancie Everywhen Ferienčíková podmienila úzkou spoluprácou s autormi vizuálnej a hudobnej zložky. Hudobné aranžmány Alexandry Timpau sú prepojené s dynamikou a tenziou pohybov, a akcelerujú častú kumuláciu energie v pohybových sekvenciách. Vizuálny materiál Márie Júdovej tvoria obrazy premietané na tri vertikálne plochy, ktoré sa zrkadlia na podlahe a stávajú sa stelesnením vnútorného sveta. Ints Plavnieks je autorom svetelného dizajnu a rovnako spolupracoval s Ferienčíkovou na scénografickom riešení priestoru. Vizuálne kombinácie archívnych fotografií a skeny objektov vytvárajú symbiotický vzťah s tanečnicou, zahlcujú ju ilúziou valcujúceho a drviaceho súkolia. Následne projekcia kontrastne reaguje na impulz subtílneho gesta tanečnice a roztáča fatálny kaleidoskop rodinných súvzťažností. Mikroskopický pohľad na podstatu našich sociálnych väzieb strieda všeobecnosť verejnej prizmy, vďaka vizuálnemu konceptu balansujúci na ostrej hrane súkromného, intímneho postoja a unitárskej vulgárnosti.
- 2012 – DEBODY, BOD.Y, réžia, choreografia: Soňa Ferienčíková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava
- 2012 – Steel my heart, réžia: Ján Šimko, choreografia: Jana Tereková, Soňa Ferienčíková. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava
- 2013 – IMAGO, réžia: Lucia Kašiarová, choreografia: Soňa Ferienčíková, Jaro Ondruš. Premiéra: Divadlo Studio ALTA Praha
- 2015 – SPOJE.NIE, BOD.Y & Ústav Úžasu, choreografia: Soňa Ferienčíková a Jakub Folvarčný. Premiéra: Tabačka Kulturfabrik, Košice
- 2016 – SOTTY, BOD.Y, réžia, choreografia: Soňa Ferienčíková. Premiéra: Studio ALTA Praha
- 2018 – EVERYWHEN, BOD.Y, réžia, choreografia: Soňa Ferienčíková. Premiéra: Alfred ve dvoře, Praha
- 2018 – Z/ONES, BOD.Y, réžia: Tomáš Procházka, choreografia: Soňa Ferienčíková. Premiéra: Nová Cvernovka, Bratislava
- 2018 – ADRENA AXIS, BOD.Y, koncept: Soňa Ferienčíková, choreografia: Jaroslav Viňarský. Premiéra: Stanica Žilina-Záriečie
- 2021 – INBETWEEN, BOD.Y, choreografia: Soňa Ferienčíková, koncept: Soňa Ferienčíková,Mária Júdová, Alexandra Timpau. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava
- 2022 – SOFT SPOT, ME-SA, BOD.Y, HODWORKS, choreografia: Adrien Hoód, tvorba: Soňa Ferienčíková, Martina Hajdyla. Premiéra: Tabačka Kulturfabrik
- 2024 – IHOPEIWILL, threeiscompany, choreografia, réžia: threeiscompany (Soňa Ferienčíková, Mária Júdová, Alexandra Timpau), Jaroslav Viňarský. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava