Renata Ptačin
Profil
Renata Ptačin (rodená Bubniaková; 1980, Liptovský Mikuláš) začala svoju tanečnú kariéru štúdiom na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. Už počas štúdia v rokoch 1995 – 2000 sa prezentovala okrem svojich osobitých interpretačných kvalít aj vlastnou choreografickou tvorbou. Išlo napríklad o projekty Osobnosť na večeru (1998) a Rodina (1999), vytvorené v spolupráci s Tomášom Krivošíkom. Inscenácia Rodina získala na choreografickej súťaži Jarmily Jeřábkovej v Prahe 3. miesto. Už vo svojich prvotinách choreografka prejavila svoj výrazný zmysel pre parodickú nadsádzku a jemnú situačnú komickosť, ktoré sa neskôr stali charakteristickými pre jej tvorbu.
Po štúdiu na konzervatóriu sa stala členkou Štúdia tanca v Banskej Bystrici pod vedením Zuzany Ďuricovej Hájkovej. Ako interpretka stála pri tvorbe dnes už legendárnych inscenácií štúdia tanca O strome vo mne, Sattó – tanec vetra, Zakázané miesta, Trois a Niečo medzi nami. Z tohto obdobia si odniesla cit pre prvky tanečného divadla, ktorého črty ďalej rozvíjala. Ako interpretka zadefinovala svoje tanečné kvality založené na perfektnom zvládnutí techník rôznych tanečných štýlov a techník a neoddeliteľnou súčasťou týchto kvalít sa stal aj osobitý, vášnivý a plnokrvný herecký výraz spolu s vybrúseným zmyslom pre grotesknosť a vtipný nadhľad.
V roku 2000 začala štúdium odboru pedagogika klasického tanca na Vysokej škole múzických umení, ktoré ukončila v roku 2005. V tomto období pokračovala vo svojej choreografickej tvorbe napríklad spoluprácou s Danielom Račekom na projekte Jožo a Pipka (2001), v ktorom s vtipom spracovali a komentovali prvky muzikálového klišé.
Pozornosť upútala najmä v generačnej výpovedi mladých žien, plných ambícií a snov, v úspešnom projekte My tri / My try (MY3) (2002), ktorý vznikol zo spolupráce Renáty Bubniakovej, Lucie Kašiarovej a Stanislavy Vlčekovej. Tento projekt získal ocenenie na renomovanej svetovej choreografickej súťaži Saitama Solitude Dance Contest in Tokyo, kde získal tretie miesto.
V rokoch 2005 – 2010 sa Renata Ptačin stala členkou baletného súboru Divadla Nová scéna, kde sa ako interpretka uplatnila so svojím vášnivým temperamentným tanečným prejavom, muzikalitou a zmyslom pre humor, ale aj výnimočným citom pre vyjadrenie hĺbok dramatickej tragiky.
V roku 2006 založila vlastnú tanečnú skupinu Bubla Company, pod hlavičkou ktorej realizovala svoje nasledujúce projekty: Nevesta spod Baletizolu, Kozmonauti, Krv a v spolupráci s o. z. RESERVA aj Sólo pre tri vysávače. Tieto projekty sa vyznačovali interdisciplinárnymi prepojeniami v rámci tvorivého tímu. Výtvarná stránka projektov sa stala významnou emancipovanou scénickou a obsahovotvornou zložkou.
Úzko spolupracovala s významnými európskymi choreografmi, ako napríklad Julian Hamilton (Španielsko), Matthew Hawkins (Veľká Británia), Norbert Aboudarham (Francúzsko), Tomasz Wygoda (Poľsko) a Monika Koch (Rakúsko), v projektoch ktorých aj účinkovala.
Takisto spolupracovala ako choreografka v činoherných a muzikálových produkciách slovenských režisérov, ako napríklad Michal Náhlik, Soňa Ferancová a Sláva Daubnerová.
Ako pedagogička tanca pôsobila v Tanečnom divadle Bralen, v baletnom štúdiu Terpsichoré, na Základnej umeleckej škole vo Svätom Jure a na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave ako pedagogička moderného tanca pre budúcich hercov.
Tvorba Renaty Ptačin je osobitá svojou komickou štylizáciou, formálne ukotvenou v oscilácii medzi muzikálovou estetikou pohybového materiálu a abstraktnosťou vizuálneho aspektu scénického obrazu. Jej štýl by sa dal svojou hraničnou rôznorodosťou pripodobniť k postdramatickej forme tanečného divadla či súčasného muzikálu. Invenčnosť, s akou pristupuje k témam a ich spracovaniu s jej satirickým humorným náhľadom na choreografiu a réžiu tanečných inscenácií, je originálnym obohatením slovenskej scény súčasného tanca. V jej choreografiách sa objavujú prvky trápnosti, grotesky, absurdity a paradoxu a tvoria nosnú, kľúčovú súčasť scénického konceptu. S rôznorodými ľudskými peripetiami sa vyrovnáva s vrelou láskavosťou a humorom. Aby poukázala na nehu v nich obsiahnutú, venuje im špeciálnu pozornosť. Ptačin z drobných zlyhaní, pochybností a ľudských nešikovností dokáže citlivo vystavať celé scény a obrazy.
Témy, s ktorými pracuje, majú tragický náboj, ktorý svoju hĺbku kumuluje v obnažujúcom odhaľovaní súvislostí, rozleptávajúcich akýkoľvek pokus o zabránenie vnútornej aj vonkajšej deštrukcie. Choreografka presne a citlivo zapracováva intímnu výpoveď do vysoko štylizovaného scénického kontextu s črtami grotesky a mainstreamu.
Určitá nadsádzka je v jej tvorbe prejavom vitality, pozitívneho a ľudského pohľadu na život. Ten sa konštruktívne presadzuje aj v prejavenom cynizme náhľadu a surovosti obnaženej reality inscenovaných tém. Renata Ptačin dokáže vo svojich choreografiách plynulo prepojiť naturalistický detail so štylizovaným gestom. Pohyb pritom nestráca na konkrétnosti, či už vo významovej rovine, alebo v rámci dynamickej sekvencie pohybových väzieb. Zároveň autorka kontinuálne rozvíja aj metaforickú líniu, vďaka čomu sa osobné výpovede stávajú univerzálnymi. Charakteristická pre jej tvorbu je aj výrazná dynamickosť v kontrastoch tanečných sekvencií a najmä vďaka originálnej pohybovej kultúre, plnohodnotne a so zadefinovaným názorom vypovedá o konkrétnej téme či scénickej situácii.
Po založení skupiny Bubla company a debutovom uvedení inscenácie Kozmonauti, mal v roku 2007 v rámci festivalu Nu Dance Fest v Bratislave premiéru jej ďalší projekt Nevesta spod Baletizolu. V tejto inscenácii jednoznačne zadefinovala svoje režijné a choreografické prístupy ako kombináciu prvkov muzikálu, súčasného tanca a tanečného divadla. Sama autorka projekt označila ako súčasný muzikál.
V režijnom spracovaní dodržiavala kánony muzikálového scénického spracovania, avšak v choreografii veľmi cielene a citlivo kombinovala techniku súčasného tanca s prvkami muzikálových choreografií a spevu. Do pohybových fráz často tiež primiešavala krokové väzby charakteristické pre džezový tanec, polycentriku pohybu a nevyhýbala sa ani prvkom klasického baletu. Peter Groll vytvoril pre inscenáciu súčasnú hudobnú kompozíciu, oscilujúcu medzi citáciami a vtipnými aranžmánmi popových hudobných motívov a progresívnym zvukom súčasnej hudby. Martin Kotúček kostýmami dotvoril eklektické nastavenie exponovanej estetiky tohto projektu. Vzťahová téma je v réžii Bubniakovej uchopená so sebaironizujúcim nadhľadom. V tanečných obrazoch choreografka často hyperbolizuje situačnú dramatiku, gestá a výrazové nastavenie posúva na hranicu grotesky. V tom spočíva autorkin autentický štýl vypĺňajúci medzipriestor medzi muzikálom a súčasným tancom.
Sólová inscenácia Krv/Blood je reflexiou mocnej zbrane, ktorou je myseľ. Ptačin spracováva nepredstaviteľné variácie spôsobov, akými myseľ dokáže manipulovať s ľuďmi. Je zároveň príbehom o žene, ktorá sa raz za rok zvlieka z kože, pretože sa potrebuje očistiť od všetkého, čo za uplynulých dvanásť mesiacov zanechalo na nej stopy, a čo ju poznačilo. Osamelá žena sa plynutím času a života zahaľuje do nepreniknuteľného plášťa, obalu, v ktorom žije a vládne, a ktorý sa stáva stelesnením jej túžby po manipulácii a jej hnacou silou.
Počas rituálov sa každoročne snaží zbaviť nežiaduceho vedľajšieho produktu svojho života, všetkého, v čom sa cítila neistá a potenciálne by mohlo ohroziť jej existenciu, „doslova“ sa vyzlieka z kože. Táto „koža“ je znázornená akýmsi chlpatým variantom barokových šiat, v ktorých je tanečnica zahalená a predvádza sa pred divákmi.
Subtílny zjav ženského stvorenia (Magdaléna Čaprdová) vyvoláva surreálnu ilúziu znepokojujúco krásneho estetického objektu. Tanečnica strieda vysoko štylizované barokové či baletné klasické pózy s akrobatickými obrátenými pozíciami na rukách, jej pohyb čiastočne vychádza z improvizácie, ale koncepčne je podriadený miere dramatického výrazu. Ptačin v choreografii plynule a premyslene kombinuje pohybové frázy štýlovo odkazujúce na tradičné tanečné techniky s formálne uvoľnenými prvkami súčasného tanca, čím dosahuje strhujúcu dynamiku tanečných obrazov a vytvára kompaktnosť osobitého pohybového slovníka.
Egoizmus v inscenácii sa prejavuje v ženskej podobe, viaže a ku kráse, ale takisto aj k premene.
Muž je tu podnetom či dokonca vykonávateľom zmeny na žene, spôsobuje jej radosť aj bolesť. Muži v rituálnom tanci sa so zbraňami pohybovali precízne, krájali priestor svojimi nožmi, ako keď dirigenti so svojou paličkou dirigujú orchester. Demonštrovali tak svoju silu a nadradenosť. Čím viac sa žena snažila bojovať, tým viac sa stávala rozzúrenou a strácala nad situáciou kontrolu. Muži sa nedajú ovplyvniť ani ovládnuť, pretože sú iba fantáziou ženy, ktorá roky žije vo svojej maskovanej ilúzii. Je to prvýkrát, keď niekto alebo niečo v jej živote nemôže byť manipulované a ona sa ocitá bez svojho pohodlného ochranného plášťa. V konfrontácii s tvrdou realitou jej táto pripadá mätúca a čudná, nedokáže ju uchopiť a ani na ňu adekvátne zareagovať. Žena sa cíti zmätená a úzkostná, začína sa strácať v sebe a zúfalo sa snaží zvrátiť situáciu a vrátiť sa do svojho bezpečného útočiska. Od neho sa však s jej pokračujúcim bojom vzďaľuje, a jej návrat je nedosiahnuteľný. Všetko ju zrádza, nemá dosť síl, aby čelila sebaklamu, v ktorom dlhé roky žila. Keďže žena nemá dostatok síl čeliť vlastným bludom, je postupne deštruovaná vlastnými iluzórnymi výtvormi a zomiera. Hudba Juraja Haška vytvárala tajomnú a napätú atmosféru. Zvukové tenzie v kompozičných slučkách dynamizovali dianie na scéne.
Inscenácia vytvorená pod hlavičkou Bubla company a Reserva o.z., pohybovo-divadelný projekt Sólo pre tri vysávače, je osobnou výpoveďou o citlivej téme materstva. Jeho demystifikácia je takmer vždy v našom prostredí prijímaná s rozpakmi a konfrontovaná s tradovanými predsudkami. Autentické spracovanie tejto témy sa vyhlo zlému či kontroverznému prijatiu, a to aj napriek tomu, že modla matky je demaskovaná a závoje nekonečného šťastia a totálneho naplnenia majú inú podobu ako je u nás spoločenským úzom. Prispela k tomu aj vysoká výtvarná štylizácia, ktorú si choreografka zvolila.
Performerka (Renata Ptačin) sa v prvej časti inscenácie objavuje v expresívnom kostýme s iritujúcou estetikou (Martin Kotúček). Dlhé, sexy štíhle nohy oblečené v provokatívnych trblietavých strieborných legínach svižne „odpaľujú“ disko tanečné variácie a vrchná časť tela je zahalená do transparentnej nariasenej látky, evokujúcej krídla motýľa, vážky, anjela. Hlava je prekrytá mohutným neidentifikovateľným objektom. Radostné predvádzanie a vychutnávanie si vtipom nasiaknutej gýčovitosti, sebairónia pózerstva v jej interpretácii dýchajú slobodou, egoizmom a hedonizmom bytia. V pozadí sa objavuje Nikto (Daniel Raček), tmavá postava je deus ex machina v konaní ženy, ovláda jej konanie, nenápadne ňou manipuluje, ale je aj jej oporou. Nikto postupne žene prináša vysávače, vyzlieka ju z nápaditého kostýmu do pohodlného a asexuálneho domáckeho oblečenia. Odkrýva síce jej tvár a tým aj identitu, ale divák zároveň stráca náhľad do jej vnútorného života. Tanec s pribúdajúcimi vysávačmi sa čoraz viac komplikuje, vysávače tanečnicu blokujú v pohybe, ukotvujú ju na jednom mieste. Vyjadrenie emócií sa v tejto časti naopak čoraz viac zintenzívňuje a naberá na civilnej konkrétnosti. Láska, ktorou žena zahŕňa vysávače, oddanosť, ktorú k nim pociťuje, je vyvažovaná frustráciou z obmedzení, z prebytku všednej normálnosti a pragmatickej funkčnosti bytia. Sanie ako duálny symbol vznešených pocitov počas kojenia aj princípu odsávania energie a espritu sa stáva predmetom skúmania, objavovania a pochopenia vzťahu ženy ku svojim vysávačom. Peter Groll ako autor hudby obsiahol široký diapazón estetík a rôznorodosť dynamických a náladových atmosfér choreografie. Skladateľ bez popisnosti hudobne sleduje vývin deja, a citlivo reaguje na obsahové a dramaturgické (Peter Galdík) nuansy.
Vážna téma, ktorá je dôležitou súčasťou emancipačných procesov, v inscenačnom spracovaní Renaty Ptačin naplno akceptuje pocity ženy, paradoxy z nich vyplývajúce. S láskavosťou a bez pátosu ich autorka implementuje do choreografie.
- 1998 – Osobnosť na večeru, Štúdio tanca, , námet, réžia, choreografia: Renata Bubniaková v spolupráci s Tomášom Krivošíkom. Premiéra: Štúdio tanca, Banská Bystrica
- 1999 – Rodina, Štúdio tanca,, námet, réžia, choreografia: Renata Bubniaková v spolupráci s Tomášom Krivošíkom. Premiéra: Štúdio tanca, Banská Bystrica
- 2001 – Jožo a Pipka, námet, réžia, choreografia: Renata Bubniaková v spolupráci s Danielom Račekom. Premiéra: Štúdio tanca, Banská Bystrica
- 2002 – MY3 /My tri, My try, MY3, Medzinárodný festival Bratislava v pohybe, choreografia: Renáta Bubniaková v spolupráci s Luciou Kašiarovou a Stanislavou Vlčekovou. Premiéra: Divadlo Aréna, Bratislava
- 2006 – Kozmonauti, Bubla company, Asociácia súčasného tanca, námet, réžia, choreografia: Renata Bubniaková. Premiéra: A4 – Priestor pre súčasnú kultúru
- 2007 – Nevesta spod Baletizolu, Bubla company, Asociácia súčasného tanca, námet, réžia, choreografia: Renata Bubniaková. Premiéra: A4 – Priestor pre súčasnú kultúru, Bratislava
- 2010 – Traja tučniaci, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, choreografia: Renata Bubniaková, réžia: Michal Náhlik. Premiéra: Divadlo Jonáša Záborského v Prešove
- 2011 – Čarodejník z krajiny Oz, Divadlo Nová scéna, choreografia: Renata Bubniaková, réžia: Michal Náhlik. Premiéra: Divadlo Nová scéna, Bratislava
- 2011 – Krv, Bubla company, Medzinárodný festival Bratislava v pohybe, námet, réžia, choreografia: Renata Bubniaková. Premiéra: Galéria Cvernovka, Bratislava
- 2012 – Pokrvní bratia, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, choreografia: Renata Bubniaková, réžia: Michal Náhlik. Premiéra: Divadlo Jonáša Záborského v Prešove
- 2013 – Sherlock Holmes, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, choreografia: Renata Ptačin, réžia: Michal Náhlik. Premiéra: Divadlo Jonáša Záborského v Prešove
- 2015 – Jana z Arku, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, choreografia: Renata Ptačin, réžia Michal Náhlik. Premiéra: Divadlo Jonáša Záborského v Prešove
- 2016 – Solo lamentoso, Divadlo Pat, Štúdio 12, choreografia: Renata Ptačin, réžia: Sláva Daubnerová. Premiéra: Štúdio 12, Bratislava
- 2016 – Sylvia, Divadlo Astorka Korzo ’90, pohybová spolupráca: Renata Ptačin, réžia: Soňa Ferancová. Premiéra: Divadlo Astorka Korzo ’90, Bratislava
- 2019 – Sólo pre tri vysávače, Bubla company, RESERVA o. z., námet, réžia, choreografia: Renata Ptačin. Premiéra: Divadlo TICHO a spol., Bratislava
- 2020 – Antonio Caldar Dafne, Musica Aeterna, choreografia: Renata Ptačin, réžia: Mariana Luteránová. Premiéra: Záhrada domu Albrechtovcov, Bratislava