Tibur Trulik
Profil
Tanečná kariéra Tibora Trulika (1985) sa začala formovať v rodnom meste Bytča na Základnej umeleckej škole pod vedením tanečných pedagogičiek Marty Bušfyovej a Márie Zagatovej. Popri tanci vyštudoval Strednú stavebnú a priemyselnú školu v Žiline a neskôr si na Akadémii umení v Banskej Bystrici doplnil vysokoškolské vzdelanie a ukončil štúdium ako magister sociálnej pedagogiky.
V Divadle Štúdio tanca v Banskej Bystrici pôsobí od roku 2004 a spolupracoval tu s významnými osobnosťami ako napríklad: Zuzana Hájková, Tomáš Nepšinský, Daniel Raček, Tomáš Krivošík, Stanislava Vlčeková, Pierre Nadau, Milan Tomášik, Anton Lachký, Peter Mika, Jozef Fruček, Stanislav Dobák, Andrej Petrovič, Katarína Zagorski, Miloš Galko, Tomáš Danielis, Julyen Hamilton, Zuna Kozánková, Lívia Mendez Balážová, Sebastián Mendez Maligna, Jakub Nvota, Jozef Vlk a Michal Náhlik.
Od roku 2005 pravidelne vedie tanečné kurzy pre deti a dospelých, tanečné workshopy pre ľudí so špeciálnymi potrebami a tréningy pre tanečný súbor Divadla Štúdio tanca. Vyučoval v ZUŠ Brezno, SZUŠ Lavuta, viedol kurzy Štúdia tanca a ako tanečný pedagóg pôsobil na Súkromnej základnej škole Fantázia. Bol lektorom letných divadelných táborov v Banskej Štiavnici na Počúvadle. Momentálne vedie kurzy Štúdia tanca pre dospelých a stále úzko spolupracuje so školou Fantázia. Svoje vzdelanie si doplnil štúdiom tanečnej pedagogiky na Súkromnom konzervatóriu v Liptovskom Hrádku.
Jeho stabilné, interpretačne a tvorivo intenzívne pôsobenie v Divadle Štúdio tanca prirodzene vyústilo do vlastnej autorskej tvorby. V režijnej spolupráci so Zuzanou Ďuricovou Hájkovou vytvoril inscenácie s deťmi a pre deti: Uzly (2006), O sestre drakom unesenej (2008), Stromy (2011, obnovená premiéra 2014), Pastierka vlkov (2017), Nekončiaci tanec (2017) a Číra radosť (2019). Vytvoril choreografie pre videoklip hudobnej skupiny Longital (2011). Jeho sólový projekt Odporný domov (2012) bol uvedený v rámci festivalu súčasného tanca Štyri (+1) dni tanca pre vás (2012) a festivalu Arteterapia (2012).
Prvým celovečerným choreografickým debutom Trulika bola tanečná inscenácia Babylonská veža (2013) za ktorú získal prémiu Literárneho fondu SR. V roku 2015 úspešne uviedol mužský duet Androgén ako reakciu na vtedajšiu komplikovanú politickú situáciu ovplyvnenú nacionalistickým vplyvom v Banskobystrickom kraji. K ďalším jeho autorským projektom patrí exteriérová inscenácia Nekončiaci tanec (2017) a spoločne so Zuzanou Ďuricovou Hájkovou vytvoril aj inscenáciu Prevaha dobrého (2017). Inscenácia Pravý uhol (2018) vznikla v rámci projektu 3x20 muži. Nasledovala tanečná inscenácia Dotyk Alžbety (2022) ako vzdanie poklony osobnosti Alžbety Gwerkovej Göllnerovej.
Je držiteľom ocenenia Tanečná osobnosť sezóny TAOS (2009).
Inscenácia už podľa názvu Babylonská veža (2013) pracuje so starozákonným mýtom o veži, ktorú sa rozhodli postaviť ľudia, aby sa pripodobnili svojmu stvoriteľovi.
Babylonská veža v pohybovom ponímaní mladého choreografa a tanečníka Tibora Trulika hovorila o jazykovom zmätku, o pocite nespútanej slobody, v rámci ktorej je všetko možné, o zrýchlenej a násilnej komunikácii, ktorá zostáva len na povrchu a to podstatné je odsunuté nabok. Inscenácia bola určená divákom v maturitnom veku, ktorému sú blízke témy slobody, anarchie, punku, keď im je vlastná nekompromisnosť, dynamika, snaha po nezávislosti a dobre rozumejú tanečnému a pohybovému jazyku.
Babylonská veža vytvorila na javisku svet plný dynamiky, výbušnosti, nepoddajnej tvrdohlavosti, eruptívnej energie, ktorá vytryskuje na povrch. Bola to priamočiara výpoveď o generácii ľudí, ktorí nie sú schopní vytvárať kompromisy, skôr bojujú, útočia, ako sa rozprávajú a chápu. Tieto pocity ešte viac zvýraznila punková hudba skupiny Kvety Nikotínu. Koncept inscenácie bol pomerne jednoznačný: od agresivity nespútanosti prichádza k deštrukcii, za ktorou sa skrývajú črty pokory, ktorá nie je ešte viditeľná, ale možno ju zacítiť.
Tanečná a pohybová akcia bola dynamicky načasovaná na jednotlivé skladby, ktoré okamžite evokovali pocit revolty, frustrácie a zároveň priamočiarej snahy zmeniť ak nie svet, tak minimálne ľudí okolo seba. Krokové individuálne i partnerské variácie Trulik odvodil od punkového „pogovania“, vrátane prvkov fyzického divadla, akrobacie, improvizácie či výtvarnej performancie. Tanečníci spolu vytvárajú skupinu, striedajú sa v preberaní iniciatívy, udávania rytmu a dynamiky akcie. Tehla ako výtvarný prvok prechádza celým režijným konceptom: tanečníci ju so sebou niesli, hádzali, stavali pomník, niečo, čo tu môže z ich prítomnosti a existencie zostať pre budúcnosť. Stavaním stále vyššieho monumentu posúvajú hranice, možnosti a toleranciu medzi sebou stále do krajnejších polôh. Trulik s tanečníkmi pracoval s motívom vyčlenenia, prijatia niečoho cudzieho a zároveň budovania vzťahov, ktoré nie vždy držia pri sebe, zrádzajú sa, strácajú sa v individualitách a predvádzaní. Scéna Gabriely Paschovej predstavovala opustený továrenský sklad, tehly stopy kolies po ťažkých mechanizmoch, grafiti na stenách. Bolo z nej cítiť industriálnosť, surovosť, no nebránila divadelnej akcii, ale podnecuje drsný dojem z nej. Vytvorený tehlový monument – babylonská veža, pôsobila v prázdnom priestore tajomne a mysticky. Kostýmovo obula tanečníkov do tenisiek a navliekla ich do oblečenia s punkovými motívmi.
Hudba skupiny Kvety Nikotínu, nasiaknutá nostalgiou za punkom, bola kompaktnou súčasťou inscenácie. Tanečníci ju formálne ukotvovali pohybovými frázami skoordinovanými s tempom a rytmom hudby. Do hudobnej zložky pomerne presne rytmicky zapadali aj zvuky tanečných akcií (manipulácia s tehlami, pády, skoky).
Babylonská veža bola inscenáciou aj o prúde energie, ktorá dokáže z človeka v jednom momente, v jednej alebo jedinej etape života vytrysknúť, energie, ktorá je bez zábran a kompromisov. Inscenácia Divadla Štúdio tanca bola primárne určená pre stredoškolskú generáciu, ktorá má so súčasným tancom a pohybovým divadlom ešte malú alebo žiadnu divácku skúsenosť.
Tibor Trulik sa predstavil ako tanečník a choreograf v tanečnom projekte Pravý uhol (2018). V inscenácii je uhlom, na ktorý sa môžete dívať „len“ zvrchu, je inšpiráciou k nadhľadu pre divákov, nabáda k náhľadu na vec bez prízemných malicherností. Tibor Trulik s hudbou Adama Mičinca odhaľuje drobné a bežné skĺznutia do zjednodušujúcej prízemnosti. Trulikov tvorivý nadhľad zapĺňa javisko a v dynamickom tanci otvára dvere trinástych komnát, pamäťové rezervoáre s našimi názorovými zlyhaniami, ktoré mali ostať navždy zavreté a umlčané. Interpreti v krátkych tanečných obrazoch odhaľujú zdanlivo neškodné úsudkové nedostatky, odmietajú letargický postoj či neschopnosť zdvihnúť hlavu a konfrontáciou s minulosťou privolať lepšiu budúcnosť.
Fyzicko-tanečné akcie prinášajú rôzne uhly pohľadov na dvojicu, na rozdiely a spoločné črty správania a reakcií v skupinách mužov a v skupinách žien, uhol vzájomného pohľadu na skupiny voči skupinám. Transformácia uhlu podriadená týmto zmenám situácie je v choreografii ozrejmená s vtipnou hyberbolizáciou. Trulik v pohybovom materiáli pracuje s formou uhla, ktorý sa objavuje v pohybových frázach, je prítomný pri členení priestoru, alebo aj pri vytváraní schémy dráh pohybu na javisku.
Divadlo Štúdio tanca uviedlo v premiére tanečnú inscenáciu v choreografii Tibora Trulika s názvom Dotyk Alžbety, po ktorej nasledovalo premietanie filmového dokumentu režisérky Anny Gruskovej Žena novej doby. Tieto umelecké projekty spájajú dva spoločné elementy. Prvým z nich je téma, ktorou sa obidve diela zaoberajú. Konkrétne ide o osobnosť Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej, významnej slovenskej literárnej historičky, spisovateľky a prekladateľky maďarskej prózy. Okrem toho dielo a životný príbeh Alžbety Gwerkovej a jej partnera maliara Edmunda Gwerka sú testamentom odvážnej, emancipovanej i nadčasovej ženy s hlbokými demokratickými postojmi v časoch rastúcej totality. Alžbeta sa zúčastnila protifašistického odboja, za čo bola gestapom popravená.
Druhým elementom, ktorý prepája tieto dve diela, je spolupráca tanečného súboru DŠT na filmovom dokumente Anny Gruskovej Žena novej doby. Tanečná inscenácia Dotyk Alžbety je zložená z poetických obrazov, ktoré zachytávajú fragmenty života Alžbety Gwerkovej a Edmunda Gwerka. Na javisko sa tak prenáša esencia životného príbehu, o ktorom sa dodnes málo vie, hovorí i píše.
2006 – Uzly, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2008 – O sestre drakom unesenej, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2011 – Stromy, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2012 – Odporný domov, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2013 – Babylonská veža, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2014 – Stromy (obnovená premiéra), Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2015 – Androgén, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2017 – Pastierka vlkov, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2017 – Nekončiaci tanec, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2017 – Prevaha dobrého, Divadlo štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2018 – Pravý uhol (v rámci projektu 3x20 muži), Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2022 – Dotyk Alžbety, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik, Zuzana Ďuricová Hájková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
2023 – MaD (v rámci projektu QUAKE), Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Tibor Trulik. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica