Lucia Holinová
Profil

Lucia Holinová vo svojej tvorbe využíva princíp kontaktnej improvizácie a partnerskej práce, ktorú poníma vo vzájomne emancipovanom zmysle. Vytvára tak ilúziu likvidných akcií a reakcií. Priestor sa v jej architektonicky štruktúrovaných kompozíciách stáva ďalším elementom partnerskej spolupráce. Hrá sa s nasmerovaním pohľadu na javiskový celok akcie a na druhej strane na detail subtílneho gesta. Tanečná a hudobná dramaturgia sú v jej dielach vzájomne pevne prepojené, a hlavná téma inscenácie medzi nimi často metamorfuje. Spolupráca s hudobným zoskupením okolo Vlada Holinu vnáša do jej tvorby poetický náboj a prítomnosť hudobníkov na javisku vytvára podporný kontrapunkt, element nezávislého pozorovateľa a glosátora tanečného deja.

V tanečnom projekte, ženskom duete Škára (1999), vytvorila Holinová spolu s Evou Klimáčkovou vo svojom období prelomové dielo. Najmä vďaka rôznorodej typológii zaujímavých interpretiek, prítomnosťou hudobného zoskupenia Med na scéne a originálnym, sviežim choreografickým rukopisom. Úvodná scéna prekrytá oponou zdanlivo „levitujúcich“ kovových štvorcov dáva cez škáry tušiť dynamickú variáciu tanečníc sprevádzanú expresívnym speváckym prejavom Tomáša Ďurovku. Hudobníci odstránením štvorcov odhalia tanečnicu (Eva Klimáčková) a jej impresionisticky nasvietené sólo. Práve hudobníci vytvárajú priezory pre sledovanie tanečných akcií. Tie sa začínajú ešte pred odhalením, mihaním pomedzi škáry. Rovnako prekrývajú už odhalené, aby otvorili nové priestory na sledovanie. Vďaka tejto hre s priesvitom akcie možno odsledovať zainteresovanosť všetkých účinkujúcich. Holinová sa hrá s percepciou divákov, s oscilovaním medzi médiami vyjadrenia, so zmenami atmosféry. Dramaturgia je vystavaná na striedaní kontrastov tanečných obrazov a hudby. Dynamický tanečný duet s charakterom rivality až súboja napríklad kulminuje v spevákovom sóle. Nasledujúci duet sa stáva obrazom nasledovania, prelínania, splývania či súhry. Záverečné sólo Holinovej, ktoré sa preľne do tanečného duetu na modrom nafukovacom „gauči“ a s ním, je vtipným varírovaním kontroly pohybu, sebakontroly, totálneho uvoľnenia, akrobatickej ekvilibristiky a grotesknej trápnosti a krásy. Ďalší obraz vo výreze tancujúcich predkolení a chodidiel má jemný humor nemej grotesky a pripomína Chaplinov tanec so žemľami, ktorý sa vo finále transformuje do virtuóznej synchronizovanej technicky náročnej rytmizácie. Záver inscenácie patrí výtvarnému zátišiu tanečníc a hudobníkov na gauči a hudobnej skladbe s ťažiskovým textom.

K téme odhaľovania a prizerania sa cez škáry, zverejňovania súkromia a jeho mystifikácie sa Holinová vrátila v tanečnej inscenácii FUGA (2012) s označením dance & hip-hop & rock. Holinovej sa podarilo spojiť kvarteto interpretov s rôznym interpretačným zázemím a vytvorila pestrú mozaiku charakterov postáv. Tanečno-hudobné divadlo sa snaží netradičným spôsobom zachytiť rozdiely v tom, ako sa jedinec správa v súkromí a ako na verejnosti. Prostredníctvom štyroch pováh a temperamentov zaznamenáva jednotlivé situácie, ktoré sa líšia nielen diferenciáciou privátnej sféry a verejného prejavu, ale aj ich rozdielmi v rámci charakterov postáv. Soňa Ferienčíková je so svojím neprehliadnuteľným ženským šarmom a šibalskou provokatívnosťou výbornou partnerkou pre Radoslava Piovarčiho. Ten zase ohuruje maskulínnou akrobaciou, strhujúcou dynamikou pohybu a expresivitou výrazu. Michaela Nezvalová sa so svojou interpretačnou baletnou skúsenosťou ocitla v úlohe tajomného zjavenia pripomínajúceho akéhosi Zephira. Pre hip-hopera Mira Janíka (pseudonym Otec Mirec) Holinová vystavala introvertné vstupy. V tanečnej technike hip-hopu tak na scéne vznikajú výtvarne magické obrazy v spielbergovskej estetike blízkych stretnutí tretieho druhu. V inscenácii sa opäť stretávame s hudobnou skupinou Med, jej osobnými textami a charizmatickou osobnosťou Tomáša Ďurovku. Scénografický prvok, tentoraz sú to biele obdĺžniky pospájané magnetickou príťažlivosťou, vytvára tentokrát predel a zároveň komunikačný kanál, kľúčovú dierku medzi divákmi a dianím na javisku. Hudobníci sú umiestnení v zadnom priestore javiska a tanečníci sú tými, ktorí menia možnosti a umiestnenie priezorov. Choreografka v tejto inscenácii rozohráva hru s videným a tušeným, prekvapujúcim a očakávaným.

Inscenácia WATCH NOW inšpirovaná Orwellovým antiutopickým románom 1984, s témou sledovania, zbierania informácií a manipulácie záznamov, reflektuje civilizačný fenomén straty súkromia. Holinová tak nadviazala na formálnu štruktúru rozvinutú už v tanečnom projekte WATCH. Dotyky muža (Daniel Raček) a ženy (Magda Čaprdová), ich pohľady a gestá, si každý z nich vysvetľuje cez nánosy vzorcov, v ktorých sa musia pohybovať. Pod sociálnym tlakom sa dostávajú do náročnej fázy vzťahu, v priebehu ktorej sa nasledujú, prenasledujú, vzájomne jeden druhého manipulujú, jemne sa dotýkajú, vzápätí odmietajú akýkoľvek kontakt, v náznakoch si ubližujú, reagujú bez jednoznačných prejavov pocitov, prípadne sú ich vzájomné reakcie protichodné. Dôvera v zdieľané pocity je narušená a emócie sa pod tlakom neistoty deformujú až do štádia chladnokrvného ataku. Neustála potreba kontroly či účelové narábanie s informáciami o vnútornom svete sa odohrávajú v zdieľanom spoločnom priestore. Jeho premenlivá ohraničenosť nemá kvalitatívny vplyv na samotný vzťah, fyzická blízkosť nezmenšuje priepasť, ktorá medzi dvojicou narastá. Štýlový minimalizmus pohybov tanečníkov nachádza svoje obsahové vrcholy v tanečnom geste, ktoré diagnostikuje prebiehajúci patologický proces vzťahu. Táto deštrukcia je na scéne konfrontovaná so spevom Sandry Tordovej a hudobnou interpretáciou Vlada Holinu. Hudobná zložka vytvára harmonizujúci element, na jednej strane vnášajúci nádej a na strane druhej zvýrazňujúci kontrast emocionálnej disfunkcie vzťahu. Partnerská práca je v tejto inscenácii výsostne emancipovaná. Reakcie, zdvihy a manipulácia nie sú obmedzené kontrastom krehkosti tanečnice a atletickej postavy muža. Deje sa tak vďaka excelentnej pohybovej dispozícii obidvoch interpretov, ako aj pre dômyselnosť choreografického spracovania partnerského pohybového materiálu. Holinová, ktorá sa partnerskému tancu venuje takmer od úplného počiatku svojej tanečnej kariéry, vníma akciu a reakciu ako rovnocenné elementy deja. V jej choreografiách nie sú poddajné a submisívne postavy, interpreti majú dianie vo svojich rukách, snažia sa o jeho pochopenie a uchopenie. Expresivitu výrazu podriaďuje v tvorbe Holinová objektivizujúcemu nadhľadu, odosobneniu pozorovateľa. Neodmysliteľná hudobná zložka znásobuje tanečné obrazy a vytvára z nich mozaiku intímnych výpovedí o existenciálnom pocite, krehkom vnútornom svete súčasného človeka s jeho pochybnosťami a nedorozumeniami. Je dôverným tlmočníkom skutočnej podoby potlačených alebo preexponovaných emócií.

• 1992 – Gagarin, réžia, choreografia: Lucia Holinová, Milan Kozánek. Premiéra: HTF VŠMU, Bratislava
• 1999 – Škára, réžia: Lucia Holinová, choreografia: Lucia Holinová, Eva Klimáčková. Premiéra: Divadlo Aréna, Bratislava
• 2012 – FUGA, réžia, choreografia: Lucia Holinová. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava
• 2015 – WATCH, RESERVA o. z., réžia, choreografia: Lucia Holinová. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava
• 2015 – PI – STORY, LEN TAK TAK o. z., choreografia: Lucia Holinová, Divadlo bez domova, Bratislava
• 2016 – WATCH NOW, RESERVA o. z., réžia, choreografia: Lucia Holinová. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava
• 2016 – Zámerné čakanie, Neskorý zber o. z., kolektívna tvorba: Monika Čertezni, Lucia Holinová, Daniel Raček, Anna Sedlačková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava
• 2019 – Niveau Stable, RESERVA o. z., réžia, choreografia: Lucia Holinová. Premiéra: A4 –  priestor súčasnej kultúry, Bratislava