Marta Poláková
Profil
Marta Poláková (1963, Bratislava) patrí k prvej generácii tvorcov nezávislej scény súčasného tanca na Slovensku. Svoju tanečnú kariéru začala v súbore moderného tanca Bralen, kde patrila k silnej interpretačnej generácii, ktorú tvorili aj ďalšie budúce tanečné osobnosti, ako napríklad Zuzana Ďuricová Hájková, Anna Sedlačková Nedbalová, Mira Kovářová a ďalší.
Absolvovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave (1990). Získala niekoľko zahraničných štipendií – vzdelávací program v Theatre de la Danse Contemporaine v Paríži (1995), ArtsLink Residence v New York City (1996) a tiež prestížne Fulbrightovo štipendium na výskum (2007).
Založila a viedla prvú skupinu profesionálnych tanečníkov na Slovensku a dato, zameranú na súčasný tanec (1990 – 1999). Skupina spolupracovala s divadelným zoskupením Hubris, napríklad pri projektoch Ullysses a Something in the way, čím sa Poláková stala v slovenských podmienkach jednou z priekopníčok nového štýlu – fyzického divadla, neskôr označovaného ako tanečné divadlo.
V tomto období sa snažila nielen o presadenie najprogresívnejších trendov v tanečnom umení, ale zároveň hľadala aj vlastné cesty na vyjadrenie umeleckých zámerov. Často sa pohybovala na experimentálnej pôde, inšpiráciu čerpala z práce s improvizáciou. Na projektoch spolupracovala s tvorcami z iných umeleckých odborov (hudobníkmi, výtvarníkmi, fotografmi...), nechávala sa ovplyvniť novými impulzmi vyplývajúcimi z tvorivého stretu preferencií, ťažiskových pre jednotlivé médiá, čím sa jej projekty od počiatku pohybovali na hranici intermediálnosti.
V roku 2003 založila zoskupenie Dajv. V druhej etape svojej tvorby v tomto zoskupení vytvorila s mladou generáciou tanečných interpretov mnohé originálne projekty a ovplyvnila neskoršie umelecké smerovanie tanečníkov (Yuri Korec, Peter Šavel, Magdaléna Čaprdová, Emil Leeger atď.).
V roku 2008 získala certifikát z Laban Bartenieff Institute of Movement Studies v New Yorku a založila Labanov ateliér Bratislava – platformu pre pohyb a tanec (L.A.B.), kde vytvorila bázu umeleckých a vzdelávacích projektov zameraných na progresívne prístupy k pohybu a využívajúcich Labanovu analýzu pohybu a iné prístupy založené na integrácii tela a mysle v pohybe. L.A.B. vo svojich aktivitách sprítomňuje odkaz Rudolfa Labana a aplikuje princípy Labanovej analýzy pohybu v umeleckej tvorbe a vzdelávaní. Medzi Polákovej výskumné aktivity pod hlavičkou L.A.B. a v spolupráci s VŠMU patria napríklad projekty: Cítiť (ne)viditeľné, L.A.P. ako nástroj pre výskum pohybu, spolupráca na projekte Zuzany Vašičákovej Očenášovej Hybaj pán Laban a predstavenie k 140. výročiu narodenia Rudolfa von Labana Laban 140. Poláková organizuje od roku 2008 v rámci platformy L.A.B. workshopy a vzdelávacie programy, v poslednom období zamerané na kontinuálne vzdelávania tanečných pedagógov.
Polákovej dlhoročná spolupráca so svetelným dizajnérom Róbertom Polákom vytvorila charakteristickú scénickú atmosféru jej inscenácií. Práca so zakomponovaním pološera do nasvieteného priestoru, práca s tieňmi a odleskami akcie bola v počiatkoch súčasného tanca v deväťdesiatych rokoch na Slovensku nevídaná.
Poláková v rôznych obdobiach spolupracovala s hudobnými skladateľmi Jozefom Vlkom, Petrom Zagarom, Martinom Burlasom, Borisom Lenkom, Danielom Matejom, Ľubomírom Burgrom, Jozefom Luptákom, Michalom Novinskim, Oskarom Rózsom, Petrom Machajdíkom a Martinom Polákom. Participovala aj na činoherných projektoch s režisérmi v Divadle J. Palárika v Trnave (1993 Maratónkyne, réžia Štefan Korenči), s Komorným divadlom v Martine (1996 Coriolanus, réžia Roman Polák) a Činohrou Slovenského národného divadla (2016 Nevesta hôľ, réžia Roman Polák).
Tvorba Marty Polákovej bola prezentovaná v zahraničí, napríklad v Anglicku, Francúzsku, Írsku, Dánsku, Taliansku, Rakúsku, Maďarsku a v Českej republike.
Spolupracovala s významnými osobnosťami svetovej scény súčasného tanca, ako sú Pauline de Groot, Julyen Hamilton, Marc Tompkins, Randy Warshaw, Billy Young, Willy Dorner, Mathew Hawkins, Jude Kaplan a ďalší.
Venuje sa aj publikačnej činnosti. Dosiaľ napísala štyri publikácie: Sloboda objavovať tanec (2011, Divadelný ústav) a Dynamické telo, 1. časť (2013, VŠMU), Dynamické telo, 2. časť (2015, VŠMU), Kreatívny tanec pre deti a mládež (2016, o. z. BinMotion so spoluautorkou M. Pucovou), pravidelne publikuje články a štúdie v odborných časopisoch o tanci Tanec a Tempo, kontinuálne a systematicky sa venuje výskumnej práci zameranej na analýzu pohybu.
Pôsobí ako docentka na katedre tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde od roku 1994 vyučuje techniku súčasného tanca a improvizáciu, a prispela k otvoreniu nového študijného odboru Tanečné divadlo a performancia.
Marta Poláková stojí na čele iniciatív Platformy pre súčasný tanec (PlaST). PlaST je profesijná nezávislá organizácia združujúca umelcov aktívnych v tanečnom umení. Vznikla v Bratislave v roku 2016 z potreby riešiť problémy v oblasti súčasného tanca na Slovensku. Systematicky sa snaží o inštitucionalizovanie tanečného umenia, jeho podporu a vytvorenie trvalo udržateľnej infraštruktúry pre slovenský súčasný tanec, o zahrnutie tanečného umenia do kultúrnych stratégií.
Marta Poláková sa už od začiatku svojej choreografickej tvorby inšpirovala tými najprogresívnejšími tendenciami v svetovom tanečnom prostredí. Veľmi citlivo reagovala na nové trendy v choreografickej práci, či už išlo o využitie tanečnej partnerskej techniky a tvorivého potenciálu interpretov, alebo úzku spoluprácu s hudobnými a výtvarnými umelcami pri vytváraní konceptu svojich tanečných projektov. Hľadala taký spôsob vyjadrenia tanečným pohybom, ktorý by bol schopný komunikovať s divákmi, deliť sa s nimi s abstraktnými, ale aj naratívnymi témami.
Jej choreografická práca je ovplyvňovaná pretrvávajúcim záujmom o štúdium pohybu na báze integrácie tela a mysle, ako aj o improvizáciu, kompozíciu a prácu s hlasom. Štúdium Labanovej analýzy pohybu významne formovalo jej prístup k tancu, vytvorilo prizmu, cez ktorú nahliadala na svoju choreografickú tvorbu a aj pedagogickú prax.
Poetika tanečnej expresie je u Polákovej postavená na symbolike výrazného gesta. Toto gesto zasadzuje do kompozičnej štruktúry vystavanej na úzkych väzbách hudby, výtvarných elementov, vysoko štylizovaného pohybu a na civilných pohybových prvkoch. Starostlivo pracuje s detailom, či už pohybovým alebo výtvarným, z ktorého vytvára znepokojujúci element, zdroj napätia, významotvorný impulz inscenácie. Intímne témy zbavuje patetických nánosov svojím zmyslom pre humor a aj vďaka schopnosti vytvárania nečakaných a vtipných zvratov v dianí na javisku.
Poláková sa často vo svojej tvorbe venovala téme žien, zákutiam aj výslniam ich vnútorných svetov. Vytvárala silné ženské postavy, schopné hovoriť o svojich pochybnostiach, úspechoch i pochybeniach, nevyhýbajúc sa vtipnej sebairónii. Na javisku predstavila ženy podliehajúce citovým vzplanutiam a hľadajúce svoju emancipačnú sebarealizáciu. Paralelne skúma ženy v úlohách matiek, mileniek, podrobuje analýze ich vzájomné priateľstvo, súperenie a aj ženskú solidaritu. Vzťahy sú v jej choreografiách katalyzátorom emócií a sú viacvrstvové.
Inscenáciou Ženy, ktorá mala premiéru 13. novembra 1999 v rámci festivalu Bratislava v pohybe, uzavrela Poláková obdobie svojej tvorby pre skupinu a dato. Išlo o prepracovanú predchádzajúcu inscenáciu s názvom, ktorý predznamenával samotnú tému. V prvotnej verzii inscenácie spoluúčinkovala s tanečnicami aj herečka Milka Zimková. V prepracovanej inscenácii vystupujú už len dve tanečnice. Marta Poláková a Danuša Hruškovičová v duetoch a sólach sondujú ženskú dušu. V geste, pohľade či zastavení odhaľujú jej krehkosť, neistotu a zároveň životaschopnosť, odhodlanosť a akúsi idealistickú vervu – zmes naivity a pragmatickej živočíšnosti. Poláková využila minimalistický pohybový princíp, zvolený materiál dynamicky obohatila, násobila a transformovala do obrazov plných krehkej intimity a odhodlaného sebavedomia.
Dramaturgický koncept inscenácie bol priamočiary, s pravidelnosťou striedal duetá so sólovými výstupmi, čím vytváral prehľadnú štruktúru obrazov. Samotné obrazy boli koncentrátom emócií, tanečnice v sólových výstupoch kreovali komplexné intímne výpovede.
Poláková vo svojom sóle citlivo odhalila tajomné meandre svojho vnútorného sveta, chrániac jeho zraniteľnosť. Gestá smerujúce k tvári metamorfovali schopnosť vyjadrenia pocitov v pantomimickej choreografii, ktorá sa stala osobnou výpoveďou. Zároveň choreografka pracovala s obmedzeniami pri vyjadrení hlbokých a komplikovaných psychologických pohnutí. Rytmické zvraty v poetických pasážach naznačili prítomnosť paradoxu v snahe o úprimné delenie sa o emotívne poryvy, s nadhľadom pracovala s prvkami sebaštylizácie v rámci intímnej výpovede. Poláková provokovala divákov svojou zdanlivou bezbrannosťou, osviežujúcu nehu v okamihu transformovala do výbušnej zmyselnosti.
Hruškovičová vo svojom sóle plne kontrolovala intenzitu svojho tanečného výstupu premyslenou dynamickosťou pohybu a technickou istotou. Vo vrcholnej interpretačnej kondícii precízne vylaďovala napätie v pohybových sekvenciách. Schopnosťou plynule oscilovať medzi pomalým pohybom a rýchlymi technickými tanečnými pasážami vytvárala plnofarebný diapazón emócií.
Tanečnice definovali vo svojich výstupoch pocity a túžby ženy vo vzťahu k sebe samej, k iným ženám, k okoliu. Duetá sú obrazmi spolupatričnosti, akceptácie v rozdielnosti a vzájomnej pozitívnej iritácie.
Ako výsledok work in progress projektu Performance LAB, ktorý sa začal v roku 2011 choreografiou ženského tria Šoko, vznikla inscenácia Horúčava. Premiéra sa uskutočnila 28. mája 2012 v Štúdiu Slovenského národného divadla v Bratislave v rámci projektu Pondelky súčasného tanca.
Poláková sa v projekte zamerala na využitie úzkeho prepojenia pohybového výskumu a umeleckej tvorby v tvorivom procese. Východiskom sa stali tri základné témy: fyzická prítomnosť, kontrast mužského a ženského princípu a vzťah medzi tradíciou a súčasným pohľadom, očakávaniami a realitou. Z ich vzájomnej konfrontácie vznikli na scéne vtipné, ale aj dramatické situácie. Vďaka mimoriadne kvalitnému interpretačnému tímu sa podarilo vytvoriť výrazné charaktery. Tanečníci (Magdaléna Čaprdová, Anna Hurajtová, Barbora Janáková, Ladislav Cmorej, Lukáš Homola, Emil Leeger) boli typologicky natoľko rôznorodí, že sa režisérke a choreografke naskytla príležitosť využiť výnimočnosť ich kvalít a zobraziť známe témy originálnym spôsobom. Vytvorená letná atmosféra, akási ospalá bezstarostnosť, prerástla do naliehavých tanečných výpovedí. Postavy sa v tanečných obrazoch zaplietajú do vzájomných vzťahov, hľadajúc, strácajúc a nachádzajúc či už seba, svoje protiklady alebo partnerské súznenie. Technická disponovanosť tanečníkov a ich herecká flexibilita potlačili nebezpečenstvo banálnosti spracovania tém. Princíp sprítomnenia v ich interpretácii dodáva vzťahovým a intímnym témam na komunikatívnosti, hodnovernosti a príťažlivosti. Zuzana Vlašičáková Očenášová vniesla do projektu dramaturgickou a pohybovou spoluprácou prísnu logiku súvzťažností, vnútorné súvislosti medzi obrazmi postupne vrstvila do komplexného generačného statusu o našich životoch.
Poláková prizvala na spoluprácu v prvej verzii trio hudobníkov Mira Tótha, Petra Dana Ferenčíka a Petra Čaputu. V následnom rozpracovaní projektu oslovila hudobníkov Tibora Felediho a Martina Poláka. Kostýmy Zuzany Hudekovej dopĺňali šarmantný charakter postáv, odlišovali sa farebnosťou a najmä detailmi, ktoré symbolicky naznačovali ich silné či slabé stránky pováh.
Zatiaľ posledným projektom Marty Polákovej je inscenácia Endless Shift z produkcie Labanovho ateliéru. Premiéra sa uskutočnila v divadle Divadelnej fakulty VŠMU Lab 18. decembra 2019. Choreografia bola vytvorená pri príležitosti 140. výročia narodenia Rudolfa von Labana a bola inšpirovaná jeho umeleckým odkazom. Hlavnými postavami boli dve bytosti, dve energie, dva protiklady. Asexuálne, neutrálne, výzorom takmer identické entity (masky Martin Štuller, kostýmy Simona Vachálková), spočiatku bezkonfliktne deliace sa o spoločný priestor. Excelentná interpretácia Silvie Svitekovej a Lukáša Bobalíka vyvolávala ilúziu až neľudskej dokonalosti. Nemožnosť kontaktu sa postupne menila na zdvihy bez dotyku rúk, cez naváženia a vychýlenia ťažiska tela. Následne, po zapojení dotyku, scéna akcelerovala do obrazu vzájomného odpútania sa, ktoré nakoniec vyvrcholilo v rotačnom zblížení. Dotyky sa postupne stávali manipulatívnymi, kontakt prerastal do rivality, oscilácie medzi odrazom a spočinutím dotykov. Vzrušujúci koncept choreografie bol podporený sofistikovaným nasvietením bieleho baletizolu (Róbert Polák). Minimalistická hudba Martina Poláka a Tibora Felediho sa dá označiť ako zvukové basso continuo a tvorí rámec pre jednotlivé obrazy. Kompaktná hudobná téma vďaka drobným melodickým a rytmickým posunom sa dynamicky transformuje v symbióze s choreografickým materiálom. Melódia je akoby tvorená pohybovými sekvenciami v majstrovskej interpretácii tanečníkov.
Marta Poláková v tejto choreografii vyabstrahovala do dokonalosti paradox spolupráce kontrastov. Eskalácia súznenia a ambivalentnosť príťažlivosti a odpudzovania vytvárajú v choreografii rytmický a dynamický pôdorys inscenácie. Intelektuálna režisérska hra autorky je vzrušujúca a prekvapujúca.
Odvaha, s akou Poláková priamočiaro vyjadruje svoj umelecký názor, je charakteristická pre jej tvorbu. Cieľavedome spracúva okruhy tém, ktoré ju zaujímajú, implantuje ich do svojej výskumnej práce, aby ich vzápätí aplikovala do umeleckých projektov. Systematickou spoluprácou s najmladšou generáciou tanečných interpretov vnáša do svojich choreografií nadčasovosť, otvára svoj umelecký názor na tvorivú diskusiu.
- 1988 – Vzťahy a zmeny, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo VŠMU Reduta, Bratislava
- 1990 – Aspekty, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, Bratislava
- 1990 – Bod na horizonte, a dato, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Dom kultúry Ružinov, Bratislava
- 1991 – Zachyť pád, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Dom kultúry Ružinov, Bratislava
- 1992 – Nový projekt, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Galéria M+, Bratislava
- 1992 – Something in the way, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Astorka Korzo ´90, Bratislava
- 1993 – Kruh, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Astorka Korzo ´90, Bratislava
- 1993 – Fivelines, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Dom kultúry Ružinov, Bratislava
- 1995 – Čo vidím, čo počujem, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Dom kultúry Ružinov, Bratislava
- 1996 – Though I closed myself as fingers, a dato, choreografia: Marta Poláková, Willi Dorner. Premiéra: Kulturhaus, Viedeň
- 1997 – Communication Performance Project, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Mestské kultúrne centrum Školská, Bratislava – Staré mesto
- 1998 – ♀98, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival Priestor, Umelecká beseda v Bratislave (Galéria Umelka), Bratislava
- 1999 – Ženy, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: 19. 6. 1999, Divadlo Aréna, Bratislava
- Ženy – a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: 13. 11. 1999, festival Bratislava v pohybe, Divadlo Aréna, Bratislava
- 2000 – Francúzske tanečné impresie, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Dom kultúry, Piešťany
- 2001 – Večierok, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival Bratislava v pohybe, Divadlo Aréna, Bratislava
- 2001 – Izby, Divadlo Štúdio tanca, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
- 2001 – Spolu – a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival Bratislava v pohybe, Divadlo Aréna, Bratislava
- 2002 – Body Thoughts, a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Scéna súčasného tanca, VŠMU Dvorana, Bratislava
- 2002 – (e)motions – a dato, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Aréna, Bratislava
- 2003 – Nielen telo, Dajv, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival Bratislava v pohybe, Divadlo Aréna, Bratislava (súčasťou predstavenia bola aj choreografia Body Thoughts)
- 2004 – Bond, Dajv, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival Bratislava v pohybe, Divadlo Aréna, Bratislava
- 2005 – Stroke, Dajv, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Dom kultúry Ružinov, Bratislava
- 2006 – Spontánne nekompatibilní, Dajv, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival 4 dni tanca pre vás, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
- 2007 – manual-sucasnytanec.sk, umelecko-vzdelávací projekt pre stredné školy, Dajv, koncept: Marta Poláková. Premiéra: Slovenský rozhlas, Bratislava
- 2007 – Spontánne nekompatibilní – prepracovaná verzia, Dajv, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: projekt Súčasný tanec pod pyramídou, Slovenský rozhlas, Bratislava
- 2008 – Naplno, Dajv, choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival 4 dni tanca pre vás, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica
- 2009 – Hladká hrana, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Bratislava
- 2011 – Šoko, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Divadelnej Fakulty VŠMU Lab, Bratislava
- 2012 – Horúčava, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: festival LabanFest, Štúdio SND, Bratislava
- 2013 – SÓLO – Endings/Beginnings, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Štúdio SND, Bratislava
- 2015 – Pocitové rozumenie, L.A.B., mimoos choreografia: Marta Poláková, Yuri Korec, Peter Šavel, réžia: Tomáš Prochádzka. Premiéra: URBAN HOUSE, Bratislava
- 2016 – Tanečná lekcia, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Tanečný ateliér, Štúdio SND, Bratislava
- 2017 – pODPORa, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Tanečné divadlo Ifjú Szivek, Bratislava
- 2018 – Cítiť (ne)viditeľné, site-specific project, HTF VŠMU a L.A.B., koncept: Marta Poláková. Premiéra: park na Svoradovej ulici v Bratislave
- 2019 – Zem, HTF VŠMU a L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Divadelnej Fakulty VŠMU Lab, Bratislava
- 2019 – Endless Shift, L.A.B., choreografia: Marta Poláková. Premiéra: Divadlo Divadelnej Fakulty VŠMU Lab, Bratislava